Keby sme sa len tak hypoteticky zamysleli, tak čo tu po nás ostane? Môžeme byť hrdý na to, čo tu po sebe zanecháme? Stojí to za to? Môže byť naše deti na nás pyšné? Zanecháme po sebe možno veľa hmotných vecí, ale sú medzi týmito vecami aj reálne spomienky? SPomienky na chvíle strávené s nami? Budú naši blízki na nás spomínať s úsmevom? Či si na nás vôbec nespomenú?
Aby si mali ako na nás spomenúť aj vtedy, keď tu nebudeme, tak by sme im mali zanechať fotky. To znamená, že by sme im mali vyvolať fotky. Potom, keď sa budú prehŕňať vecami, ktoré ostali po nás, tak nájdu aj fotky. Pri nich si najlepšie spomenú na nás. Akí sme boli, čo všetko sme urobili, prečo sme žili. Nebudú to žiadne úspechy v počítačových hrách. K tým sa len ťažko niekto dostane. Ale fotky budú hmatateľný dôkaz o našej existencii. Žiadne konto na facebooku nenahradí reálne fotky vo fotoalbume. Raz, keď tu už nebudete, tak zanikne aj to vaše facebookové konto. Možno sa naň občas niekto pozrie, ale bude to ozaj sporadické a čím ďalej, tým menej časté.
Vyvolané fotky udržiavajú pri živote našich mŕtvych príbuzných. Pripomíname si tak chvíle, ktoré zažili s nami alebo o ktorých sme ani nevedeli, že zažili. Aj z fotiek sa môžeme o nich dozvedieť niečo nové, čo sme nevedeli. Niečo, čo nám nestihli povedať. Môže nás to inšpirovať k novým skúsenostiam. Budeme chcieť byť viac ako oni. Možno práve cez fotky teda niekoho inšpirujete byť tým človekom, ktorým ste boli aj vy. To je veľmi pekná myšlienka, pre ktorú sa to oplatí. V prípade, že si necháte fotografie len v elektronickej podobe nikto sa k nim nemusí dostať a zostanú navždy ukryté pred zrakom všetkých vašich príbuzných a potomkov. Vyvolanie fotografii nikdy nebude na škodu a nevyjde z módy. Je to taká vec, na ktorú sa nemá zabúdať. Stanovte si pravidelný interval a vyvolávajte svoje fotografie v tomto intervale. Bude to organizované a nenakopí sa vám toho veľa. Tak potom nebudete zbytočne odradení od vyvolávania a triedenia veľkého množstva fotiek.
